Šampanské v ruke, Marx na tričku

Dvojpól pod nadpisom

„Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Podobáte sa obieleným hrobom, ktoré sa zvonku zdajú pekné, ale vnútri sú plné umrlčích kostí a všelijakej nečistoty. Tak sa aj vy navonok zdáte ľuďom spravodliví, no vnútri ste plní pokrytectva a neprávosti.“
– Evanjelium podľa Matúša 23, 27–28

„Kapitalizmus v jeho súčasnej podobe je neudržateľný. Potrebujeme radikálne zdanenie kapitálu, dekarbonizáciu riadenú štátom a systémovú redistribúciu v prospech marginalizovaných.“
– Výňatok z programového manifestu progresívnej ľavice

Scéna v kaviarni: Keď milionári plačú za proletariát

Sadnite si v piatok popoludní do niektorej z novootvorených dizajnových kaviarní v bratislavskom downtowne, v tieni presklených veží, ktoré vyrástli na mieste bývalých priemyselných fabrík. Pri masívnych drevených stoloch z recyklovaného duba sedia tridsiatnici a štyridsiatnici v minimalistických kašmírových svetroch a prémiových značkových teniskách. Na stoloch ležia najnovšie modely notebookov, tablety s titánovými perami a smartfóny pripojené na šifrované privátne siete.

Títo ľudia predstavujú nespochybniteľných víťazov trhovej ekonomiky za posledné dve dekády. Vybudovali technologické firmy, predali hostingové platformy, založili digitálne agentúry, spravujú venture kapitálové fondy rizikového kapitálu alebo sedia v správnych radách nadnárodných holdingov. Ich bankové kontá, nehnuteľnosti a investičné portfóliá sú priamym, kryštalickým plodom voľného trhu, deregulácie a kapitalizmu v jeho najostrejšej technologickej podobe.

Ak sa však započúvate do ich rozhovorov, nebudete počuť chválu na Adama Smitha, Miltona Friedmana či princípy hospodárskej slobody. Budete svedkami niečoho celkom iného.

S pohárom remeselného šampanského alebo naturálneho vína za štyridsať eur fľaša s hlbokým pátosom a zvráskaveným čelom rozoberajú, aký neudržateľný a morálne skazený je globálny kapitalizmus. Rozprávajú o nutnosti zaviesť progresívnu majetkovú daň, o uhlíkovej spravodlivosti, o potrebe štátom riadenej redistribúcie a o systematickom útlaku menšín patriarchalno-trhovým poriadkom. Hovoria jazykom akademického neomarxizmu: sypú z rukáva termíny ako „intersekcionálny feminizmus“, „dekolonizácia kapitálu“, „environmentálny rasizmus“ a „sociálna inklúzia“.

Na prvý pohľad to pôsobí ako nepochopiteľná psychologická schizofrénia. Prečo by človek, ktorý zbohatol na venture kapitáli a dividendách, obliekal do verejného priestoru tričko s Karlom Marxom? Prečo technologickí magnáti a mediálna honorácia horlia za myšlienky, ktoré historicky viedli k vyvlastňovaniu presne takej triedy, akú oni sami stelesňujú?

Tento paradox nie je naivitou. Nie je to ani dočasné intelektuálne poblúznenie bohatých detí. Je to dokonale prepracovaný, sociologicky zmapovaný mechanizmus moderných morálnych odpustkov.

Od Toma Wolfa k Davidovi Brooksovi: Rodokmeň radikálneho šiku

Tento fenomén má svoju presnú históriu. Už v roku 1970 napísal americký novinár a spisovateľ Tom Wolfe legendárnu esej Radical Chic (Radikálny šik). Popísal v nej večierok, ktorý usporiadal slávny hudobný skladateľ a dirigent Leonard Bernstein vo svojom luxusnom trinásťizbovom penthause na Park Avenue v New Yorku. Bernstein pozval newyorskú smotánku – bankárov, modelky, broadwayské hviezdy a mecenášov – aby sa stretli s členmi militantnej černošskej organizácie Čierni panteri (Black Panthers).

Wolfe s brilantným sarkazmom zachytil scénu: bieli milionári v smokingoch a diamantoch popíjali koktaily, jedli jednohubky a s posvätnou bázňou počúvali ozbrojených radikálov v kožených bundách, ktorí im do tváre hovorili, že biely kapitalistický systém musí byť zničený revolúciou. Prečo to bohatí Newyorčania robili? Pretože pocit, že stojíte na strane „revolúcie“ a „utláčaných“, poskytoval elite to, čo si za peniaze nevedeli kúpiť: auru morálnej nadradenosti a oslobodenie od meštiackej viny.

O tridsať rokov neskôr, na prelome tisícročí, sociológ David Brooks vo svojej knihe Bobos in Paradise (Bobos v raji) opísal ďalšie štádium tohto vývoja: vznik triedy Bourgeois Bohemians – meštiackych bohémov.

Stará buržoázia z 19. storočia a prvej polovice 20. storočia demonštrovala svoje postavenie okázalým materializmom: masívnymi vilami, kožuchmi, zlatými hodinkami a aristokratickým odstupom od bežného ľudu. Nová elita prelomu tisícročí však vyrástla na étose 60. rokov. Chcela byť bohatá, ale nechcela vyzerať ako bezohľadní boháči. Chcela si užívať materiálny luxus, no túžila si zachovať auru rebelov, umelcov a bojovníkov za spravodlivosť.

A tak vznikla syntéza: buržoázne spotrebiteľské správanie spojené s bohémskou, ľavicovou kultúrnou politikou. Luxus nezmizol, iba sa premenoval a morálne vybielil:

Už to nie je drahý automobil, je to „elektrická bezemisná mobilita s nulovou uhlíkovou stopou“.
Už to nie je exkluzívna vila na Slavíne, je to „architektonicky citlivý, nízkoenergetický ekologický dom s rekuperáciou“.
Už to nie je prejedanie sa kaviárom, je to „vedomá degustácia biodynamických potravín od lokálnych biofarmárov“.

Všimnite si ten posun: každá položka spotreby je okamžite premenená na etické vyhlásenie. Salónny marxista nepije kávu preto, že mu chutí kofeín; pije ju preto, že zachraňuje etiópskych poľnohospodárov a bojuje proti globálnej nerovnosti.

Slovenský variant: Prípadová štúdia vzniku Progresívneho Slovenska

V slovenskom verejnom priestore sme tento sociologický fenomén videli zhmotnený s chirurgickou presnosťou pri zakladaní a formovaní hnutia Progresívne Slovensko.

Na jednom politickom pódiu a v jedných orgánoch sa ruka v ruke stretli dve zdanlivo nezlučiteľné figúry: Michal Truban a Ivan Štefunko.

Michal Truban: prototyp úspešného technologického podnikateľa novej generácie. Založil WebSupport, najväčšiu hostingovú spoločnosť na Slovensku, vybudoval ju z nuly v tvrdom trhovom konkurenčnom boji, napísal knihy o startupoch a podnikaní, prednášal o dravosti, individualizme a úspechu. Bol nespochybniteľným stelesnením trhovej dynamiky.
Ivan Štefunko: dlhoročná postava slovenskej ľavice. V 90. rokoch viedol Mládežnícku organizáciu SDĽ (Mladí sociálni demokrati), vydával ľavicový týždenník Slovo, otvorene sa hlásil k marxistickému chápaniu sveta a kritike globálneho kapitalizmu. Neskôr sa však presunul do sféry rizikového kapitálu, založil venture kapitálovú firmu Neulogy, spravoval fondy s podporou štátu a Európskej únie a sám sa stal zámožným investorom.

Keď títo dvaja muži spolu s ďalšími zakladali hnutie, mnohí politickí komentátori nechápavo krútili hlavami: Ako môže libertariánsky technologický podnikateľ tvoriť jednu stranu s človekom, ktorý sa hlási k marxistickým koreňom? Nie je to mačkopes? Nie je to absurdný programový kompromis?

Nebol to kompromis. Bola to dokonalá, organická a zákonitá fúzia salónneho marxizmu!

Technologický kapitalista dodal hnutiu energiu, peniaze, know-how z online marketingu a auru modernity. Ľavicový ideológ dodal morálny naratív: jazyk sociálnej spravodlivosti, prerozdeľovania, ochrany zraniteľných a boja proti nerovnosti. Vznikla platforma, ktorá dokonale vyhovovala bratislavskej mestskej elite: podnikáme v najtvrdšom trhovom prostredí, ale morálnu legitimitu a politický vplyv čerpáme z progresívno-ľavicovej rétoriky.

Tento model sa ukázal ako mimoriadne funkčný. Umožnil úspešným ľuďom cítiť sa dôležito, moderne a predovšetkým morálne čisto.

Trh so sekulárnymi odpustkami: ESG a morálne pranie peňazí

Prečo bohatý človek vôbec potrebuje ľavicový naratív? Odpoveď leží v hĺbke ľudskej psychológie a v probléme svedomia.

Človek, ktorý dosiahne materiálny úspech v spoločnosti, kde mnohí zápasia o holé prežitie, čelí intuitívnemu tlaku viny. Vidí nerovnosť. Vidí, že jeho luxus ostro kontrastuje s realitou rodiny v hladovej doline na Gemeri alebo na Kysuciach. Ak tento človek neverí v Boha a odmieta biblickú koncepciu správy majetku, ocitá sa v existenciálnej pasci: Ako mám ospravedlniť svoje bohatstvo pred sebou aj pred svetom?

Sú len dve cesty:

Skutočná osobná obeta: vzdať sa svojho komfortu, rozdať majetok chudobným a žiť skromne. To však salónny marxista v žiadnom prípade nechce. Svojho luxusného bytu, dovoleniek na Bali a prémiového životného štýlu sa nemieni vzdať ani za svet.
Nákup morálneho odpustku: nájsť spôsob, ako si kúpiť čisté svedomie a verejné uznanie bez toho, aby som musel siahnuť na svoj životný štandard.

A presne tu prichádza na scénu progresívna agenda.

V stredoveku prichádzal bohatý feudál alebo kupec za cirkevným hodnostárom. V pokladnici zacinkali zlaté mince na stavbu katedrály a kupec dostal papierovú bulu s pečaťou, ktorá potvrdzovala, že jeho hriechy sú zahladené a jeho duša sa vyhla očistcu. Všetci rozumní ľudia vtedy vedeli, že ide o korupciu duchovného princípu.

Dnešná sekulárna honorácia cirkev odmietla, no princíp odpustkov doviedla do priemyselnej dokonalosti. Dnes sa odpustky nekupujú v chrámoch, ale na finančných trhoch a sociálnych sieťach.

Korporácia, ktorá ťaží nerastné suroviny v Afrike za otrockých podmienok, si najme agentúru, vytvorí oddelenie ESG (Environmental, Social, and Governance), vyvesí dúhovú vlajku na Deň hrdosti, zorganizuje seminár o rodovej rovnosti a okamžite dostane vysoký rating spoločenskej zodpovednosti.
Technologický miliardár, ktorého algoritmy ničia pozornosť detí a spôsobujú depresie u tínedžerov, daruje percento zo zisku na záchranu dažďových pralesov a prednáša v Davose o klimatickej kríze.
Mestský profesionál napíše plamenný status o tom, ako je potrebné zrušiť spaľovacie motory a zvýšiť dane z nehnuteľností, za čo zožne tristo lajkov od svojich kaviarenských priateľov.

Za niekoľko minút a zanedbateľný zlomok svojho zisku získali potvrdenie: „Som dobrý človek. Stojím na správnej strane dejín. Bojujem za chudobných.“ To, že ich vlastný životný štýl produkuje desaťnásobne vyššiu uhlíkovú stopu než život robotníka z Hriňovej a ich bohatstvo je bezpečne zaparkované v schránkových firmách, je detail, o ktorom sa v slušnej spoločnosti nehovorí.

Skryté pohŕdanie: Zrada skutočného robotníka

Najodpudivejšou a najpokryteckejšou črtou salónneho marxizmu je jeho hlboké, sotva skrývané pohŕdanie skutočnými pracujúcimi ľuďmi.

Historická ľavica – nech mala akékoľvek fatálne omyly – stála pôvodne na obrane fyzicky pracujúceho človeka: baníka, hutníka, textilnej robotníčky, poľnohospodára. Títo ľudia boli chrbtovou kosťou hnutia. Ľavica bojovala za osemhodinový pracovný čas, bezpečnosť pri práci a spravodlivú mzdu.

Čo však urobila moderná progresívna ľavica? Skutočného pracujúceho človeka hodila cez palubu.

Dnešný salónny marxista robotníkom v montážnych halách, kamionistom na diaľniciach a poľnohospodárom na poliach neponúka nič. Naopak: jeho zelené politiky im likvidujú pracovné miesta, zdražujú benzín, zakazujú kúrenie drevom a menia ich životy na každodenný boj o prežitie.

A keď tento obyčajný pracujúci človek z vidieka či malého mesta prejaví nesúhlas, keď odmietne voliť mestskú kaviareň a povie, že chce normálne žiť, mať rodinu, prácu a nechce, aby jeho deťom v škole hovorili o tridsiatich pohlaviach, v tej jedinej sekunde padá celá maska kaviarenskej solidarity.

V tom momente sa bežný slovenský človek v slovníku salónnych elít okamžite mení na „nevzdelaného dezoláta“, „zaostalého spiatočníka“, „obeť ruskej propagandy“ a „fašistu“. Zrazu počúvame novinárov z mienkotvorných bratislavských redakcií, ako otvorene uvažujú o tom, že by bolo najlepšie odobrať volebné právo dôchodcom a ľuďom bez vysokoškolského vzdelania.

Salónny marxista totiž v skutočnosti nemiluje reálnych, živých ľudí z mäsa a kostí. Neznáša ich mozole, ich dialekt, ich jednoduchú vieru a ich sedliacky rozum. On miluje abstraktný, sterilný koncept „ľudstva“, v ktorom on sám vystupuje ako osvietený architekt a spasiteľ. Pracujúci človek má preňho hodnotu iba vtedy, keď poslušne vystupuje ako štatistická položka v jeho grantových projektoch. Akonáhle prejaví vlastnú dôstojnosť a vlastný názor, stáva sa triednym nepriateľom.

Biblické zrkadlo: Zachej, bohatý mládenec a zákonníci

Písmo konfrontuje toto moderné pokrytectvo s neúprosnou, chirurgickou presnosťou. V evanjeliách vidíme dva radikálne odlišné prístupy k bohatstvu, majetku a spravodlivosti.

V devätnástej kapitole Lukášovho evanjelia prichádza Ježiš do Jericha. V meste žije muž menom Zachej, hlavný colník a boháč. Zachej bol prototypom skorumpovaného kolaboranta s rímskou okupačnou správou. Zhromaždil obrovský majetok na úkor svojich vlastných krajanov a celé mesto ním opovrhovalo.

Keď sa však Zachej stretol s Kristom a Ježiš vošiel do jeho domu, nestalo sa to, čo by očakával moderný sociológ. Zachej nezačal teoretizovať o nespravodlivosti rímskeho daňového systému. Nezaložil neziskovú organizáciu na podporu sociálne slabších rodín v Jerichu. Postavil sa pred Pána a urobil niečo, čo ho bezprostredne bolelo:

„Pane, polovicu svojho majetku dávam chudobným, a ak som niekoho v niečom oklamal, vrátim to štvornásobne.“ (Lk 19, 8)

Zachejova premena nebola akademickou debatou. Bola to okamžitá, dobrovoľná a radikálna osobná obeta. Nerozdával z cudzieho; rozdelil svoje vlastné bankové konto. Vrátil to, čo ukradol, a polovicu svojho imania dal núdznym. Kristus na tento čin nereagoval prednáškou o sociálnej štruktúre, ale jasným duchovným verdiktom: „Dnes prišla spása do tohto domu.“

V ostrom kontraste s týmto postojom stojí Kristova diagnóza náboženskej a spoločenskej elity v 23. kapitole Matúšovho evanjelia:

„Zväzujú ťažké a neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami nechcú ani prstom pohnúť, aby ich pohli. Všetky svoje skutky konajú len preto, aby ich ľudia videli... Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo dávate desiatky z mäty, kôpru a rasce, ale zanedbali ste to, čo je v Zákone dôležitejšie: spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť!“ (Mt 23, 4–5.23)

To je presný portrét salónneho marxistu. Vymýšľa komplikované ekologické dane a smernice, ktoré zničia drobných živnostníkov, remeselníkov a poľnohospodárov. Žiada obmedzenia, ktoré uvrhnú bežné rodiny do energetickej chudoby. Ale sám nepohne ani prstom, aby týmto ľuďom reálne pomohol. Jeho vlastný kapitál je bezpečne chránený v daňových rajoch, v private equity štruktúrach a v nehnuteľnostiach, na ktoré žiadne z jeho vlastných nariadení nedosiahne.

Poctivé podnikanie verzus parazitizmus odpustkov

Tu je nevyhnutné urobiť zásadné rozlíšenie, ktoré moderná ľavica zámerne zahmlieva: biblická viera neodmieta podnikanie, tvorbu zisku ani vlastníctvo kapitálu.

Písmo nikdy neodsudzuje človeka za to, že je usilovný, tvorivý a že vďaka svojej práci a múdrosti vybudoval prosperujúci podnik. Kresťanská etika od knihy Prísloví až po listy apoštola Pavla oslavuje poctivú prácu. Podnikateľ, ktorý nesie reálne finančné riziko, ktorý v noci nespí, aby zabezpečil výplaty pre svojich zamestnancov, ktorý im platí spravodlivú mzdu a dodáva na trh užitočné výrobky a služby, koná Bohu milú a spoločensky nenahraditeľnú službu.

Kapitál v rukách zbožného, spravodlivého človeka je požehnaním: stavia školy, nemocnice, vytvára pracovné príležitosti a sýti hladných.

Tragédiou salónneho marxizmu nie je to, že jeho protagonisti majú peniaze. Tragédiou je ich morálny parazitizmus. Tragédiou je, že zatiaľ čo reálny podnikateľ tvorí hodnoty v pote tváre a slúži spoločnosti, salónny ideológ zneužíva kapitál na to, aby získal moc nad životmi druhých a financoval rozklad tradičného morálneho poriadku, z ktorého sám vzišiel.

Bod zlomu: Železný zákon oligarchie a nová manažérska trieda

Prečo sa každý pokus o zavedenie sekulárneho rovnostárstva nevyhnutne zvrhne na novú formu útlaku?

Odpoveď formuloval už v roku 1911 nemecký sociológ Robert Michels vo svojom diele K sociológii politických strán. Sformuloval v ňom slávny železný zákon oligarchie: Každá organizácia, bez ohľadu na to, ako demokraticky a rovnostársky sa na začiatku tvári, sa nevyhnutne vyvinie v oligarchiu. Vedenie sa vždy postupne oddelí od členskej základne, vytvorí si vlastné záujmy a jeho hlavným cieľom sa stane udržanie vlastnej moci a privilégií.

Americký filozof James Burnham v roku 1941 v knihe The Managerial Revolution (Manažérska revolúcia) tento postreh ešte prehĺbil. Ukázal, že moderný svet nesmeruje k vláde robotníkov ani k vláde klasických kapitalistických vlastníkov. Smeruje k vláde manažérskej elity – byrokratov, technokratov, mediálnych manipulátorov a štátnych plánovačov, ktorí sami nič nevlastnia a nič nevyrábajú, ale ovládajú aparát štátu a korporácií.

Salónny marxizmus je ideológiou tejto novej manažérskej triedy. Táto elita nepotrebuje voľný trh, pretože na voľnom trhu by musela súťažiť a niesť zodpovednosť. Ona potrebuje regulácie, dotácie, štátne prerozdeľovanie a certifikáty etickej vhodnosti, pretože práve ona je tou inštanciou, ktorá tieto regulácie píše, kontroluje a inkasuje za ne mastné honoráre.

Preto salónny marxizmus nikdy neodstráni chudobu. Keby odstránil chudobu a nerovnosť, stratil by dôvod svojej existencie! On chudobu potrebuje ako permanentné alibi pre svoje mocenské zásahy do spoločnosti.

Ukotvenie v Kráľovstve: Kristova zvrchovanosť nad majetkom

V Božom Kráľovstve nerozhoduje to, aké heslá nosíte na tričku, ani koľko lajkov získate za angažovaný status na LinkedIn. Pred Bohom nerozhodujú vaše morálne pózy, ale stav vášho srdca.

Kresťanský pohľad na majetok je radikálne iný než pohľad kapitalistického sebectva aj pohľad socialistického lúpenia:

Nie som majiteľom, som správcom. Všetko, čo mám – môj rozum, môj čas, moje zdravie aj moje peniaze – patrí Bohu. Ja som len dočasným správcom, ktorý bude jedného dňa skladať účty Kráľovi vesmíru zo svojho šafárenia.
Láska k blížnemu je osobná a dobrovoľná. Kresťan nečaká, kým štát zdaní suseda. Kresťan sám hľadá núdzneho, otvára svoju peňaženku a slúži v tichosti, kde ľavica nevie, čo robí pravica (Mt 6, 3).
Oslobodenie od modly mamony. Salónny marxista miluje peniaze rovnako ako bezohľadný burzový špekulant; iba si túto lásku racionalizuje morálnym newspeakom. Kresťan nachádza svoje bohatstvo v Kristovi, a preto dokáže s ľahkosťou dávať a žiť v slobode.

Záverečná sentencia

Salónny marxista v skutočnosti nechce rovnosť, v ktorej by stratil svoj komfort; chce len morálne oprávnenie na to, aby mohol z presklenej terasy diktovať pravidlá tým pod ním a predávať odpustky za hriechy, ktorých sa sám odmieta vzdať.